Manželstvo ako tanec

Hoci každé prirovnanie "pokuľháva", predsa len viditeľný obraz niekedy pomôže pochopiť neviditeľné veci. Možno keď si predstavíme umenie manželstva ako umenie tanca, niektoré menej zjavné veci nám zrazu udrú do očí a uvidíme aj to, čo inak nevidíme. Tak sa s trochou fantázie pozrime na to, o čo ide pri tanci v páre - alebo v manželstve? 

Dvaja ľudia. Spojení, a predsa stojí každý sám na vlastných nohách. Každý z nás je nevyhnutne ovplyvnený pohybom toho druhého. Ten druhý ma niekedy inšpiruje, niekedy mi pomáha, a niekedy ma obmedzuje - lebo robí niečo iné, než chcem ja, alebo sa mu v niečom nedarí, alebo ide rýchlejšie, než ja vládzem... Každý z partnerov musí brať do úvahy toho druhého, vnímať ho a myslieť pri svojom pohybe naňho, inak by to nebol spoločný tanec, ale boj. A predsa je zároveň každý zodpovedný sám za seba, každý musí "makať", nespoliehať sa, že ten druhý to dá aj za mňa. Každý musí sám trénovať a zlepšovať sa. Každý musí zatancovať svoju úlohu čo najlepšie. Dvaja samostatní tanečníci, a predsa jeden celok. Dvaja - v jednom tele.

Ale hoci sa obaja navzájom potrebujú a obaja sa rovnako musia snažiť, predsa len nie sú celkom rovnakí. Sú Muž a Žena. Každý má svoju jedinečnú úlohu. Jeden rozhoduje, druhý nasleduje. Na parkete je to jasné - muž je ten, ktorý ženu vyzve do tanca, privedie na parket, vyberie miesto na tancovanie, rozhodne, čo budú tancovať a kedy začnú. On je zodpovedný za to, či sú v rytme, či nenarážajú do ostatných párov, či vôbec tancujú to, čo hudba hrá... Ale je zodpovedný aj za to, aký má partnerka z tanca pôžitok. On sa nemá predvádzať, ukazovať, aký je skvelý tanečník, a bezohľadne zametať so ženou parket... Jeho úlohou na parkete je ukázať, akú má úžasnú a krásnu partnerku, a robiť všetko preto, aby sa ona na parkete cítila skvele. Jej úlohou je nechať sa viesť, rozvíjať to, čo on začal, vylepšiť a okrášliť to... On vedie, ale do popredia dáva ju. Ona potom nasleduje ochotne, úplne oddaná tomu, ktorý je tu pre ňu. Dôveruje mu a spolieha sa naňho, lebo vie, že ju povedie múdro, zodpovedne a s láskou. On sa musí vedieť spoľahnúť, že ona ho bude nasledovať. Ona sa musí vedieť spoľahnúť, že on vie, čo robí, a že pri tom myslí na jej dobro. ("Ženy, podriaďujte sa svojim mužom..." ale aj "Muži, milujte svoje manželky..." Jedno bez druhého nejde!) A čím sú tanečné figúry náročnejšie, tým viac musia mať obaja istotu, že sa môžu na toho druhého spoľahnúť. Že bude robiť to, čo je jeho úlohou. Že nebude presadzovať seba na úkor mňa. Že nezačne zrazu stvárať nové kúsky bez ohľadu na mňa. Že keď mi to nepôjde, bude mať so mnou trpezlivosť a pomôže mi, bude ďalej trénovať a rásť a bude pomáhať rásť aj mne. Že ma na parkete nenechá stáť a nepôjde za inou partnerkou/iným partnerom.

Jasné, často by bolo jednoduchšie tancovať sám - môžem si vybrať tanec, miesto, spôsob, rýchlosť, začať i prestať, kedy chcem, nikomu sa nemusím prispôsobovať a nikto mi nič nekazí... Ale zažiť to, že nie som sám, cítiť, že ma niekto vníma a reaguje na mňa, že ja niekoho vediem/že mňa niekto vedie, že niekomu prinášam radosť, vzrušenie, dávam pocit bezpečia, prijatia, a že spolu tvoríme niečo úplne nové, väčšie než sme my dvaja, to skutočne stojí za to. To, čo dokážeme spolu, by ani jeden z nás bez toho druhého nedokázal. Africké príslovie hovorí: "Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď s niekým." Áno, niekedy sa nechávam obmedziť a nemôžem robiť celkom to, čo chcem, niekedy dokonca nemôžem rásť tak, ako by som chcel... Skrátka, sám by som bol rýchlejší. Ale spolu rozhodne dôjdeme ďalej. Možno nebudeme robiť veľké veci, ale môžeme spolu robiť malé veci s veľkou láskou (ako nabáda Matka Tereza).

A práve to je to umenie tanca (aj manželstva). Že uprednostním to, čo vytvárame spolu, pred tým, čo by som vytvoril sám. Že stojím na vlastných nohách, nezávisle od toho druhého, a predsa s ním vytváram nádherný celok. A že aj keď som s ním jedno, predsa nestrácam seba. Že tancujeme spolu, a nie proti sebe. A najťažším umením je tancovať aj vtedy, keď je hudba príšerná, parkety šmykľavé a vôbec nám to nejde. Tancovať a nevzdať to, ani keď nám dochádza dych a podlamujú sa nám nohy a máme toho ustavičného snaženia a vzájomného obmedzovania plné zuby. Tancovať aj vtedy, keď ten druhý tancuje úplne nemožne a ešte všetko zvaľuje na mňa. Stále je riešenie. Keď to nejde, môžeme si nájsť dobrého trénera a trénovať a trénovať a trénovať a hľadať nové možnosti, ako by sme mohli spolu tancovať ďalej. Niekedy je práve to úplne najväčším umením - jednoducho neprestať tancovať.

Mgr. Katarína Gromošová

Dlhé roky pracuje v oblasti psychologického poradenstva a psychoterapie. Kľúčovou oblasťou jej pracovného života je rodina a vzťahy v nej. V minulosti pracovala v oblasti manželského a rodinného poradenstva, teraz sa venuje práci s rodinami s deťmi so zdravotným znevýhodnením a psychodiagnostike detí. Popritom stále vedie prednášky a píše články s psychologickou tematikou, hlavne z oblasti manželského a rodinného poradenstva.