Odchody môžu vyzerať rôzne
O tom, ako ľahko nás ten druhý môže naštvať a ako si poradiť so sklamaním a hnevom v manželstve hovorí Nicky Lee, autor kurzu Manželské Večery...
Jeden z rozdielov medzi Silou a mnou je ten, že keď ideme večer niekam na návštevu, obaja máme veľmi odlišný spôsob odchodu. Môj spôsob je, že keď sa rozhodneme, že je čas ísť domov, poviem hostiteľom ďakujem a dovidenia a potom odídem. Silin spôsob je, že začne hovoriť dovidenia, a potom sa pustí do rozhovoru, z ktorého sa obyčajne vykľuje najzaujímavejšia debata večera. Za tých vyše tridsaťdva rokov manželstva som pochopil, že ak sa máme dostať domov v dohodnutom čase, musíme začať odchádzať, už keď sa podáva polievka.
Pamätám si, ako sme boli na oslave narodenín nášho blízkeho priateľa. Pretože sme mali nasledujúci deň mimoriadne nabitý program, cestou na oslavu sme sa dohodli, že by sme mali byť doma najneskôr o polnoci. Aby sa to podarilo, rozhodol som sa zdvojnásobiť čas potrebný na cestu domov. Obaja sme sa zdvihli na odchod pol hodiny pred polnocou. Náležite som sa rozlúčil, a aby som povzbudil Silu, aby sa tiež čím skôr pobrala, šiel som po auto, ktoré sme mali zaparkované na opačnom konci ulice. Preparkoval som v prehustenej londýnskej premávke v úzkej ulici pri ich dome a čakal som, kým Sila príde za mnou.
Po pätnástich minútach nebolo po nej ani stopy. Rozhodol som sa znova preparkovať auto - manéver nebol vôbec ľahký už pri prvom preparkovaní, a nebol ľahší ani teraz. Peši som sa vrátil na ulicu, kde bývali priatelia, zazvonil som a vošiel dnu hľadať Silu. Stála dolu na schodoch do suterénu, pohrúžená do hlbokého rozhovoru s našou hostiteľkou.
S nacvičeným úsmevom, aby som nepokazil oslavu, som jej pripomenul, že ju čakám v aute a že je už po polnoci. Sila povedala: "Ach, ani som nezbadala, že si už odišiel." V tom okamihu som musel zápasiť nielen s frustráciou z neskorého príchodu domov, ale aj z toho, že si ani len nevšimla moju neprítomnosť. Znova som odišiel po auto a po desiatich minútach prišla aj ona.
Cestou domov sme hovorili o oslave. Sila bola celá preč z ľudí, s ktorými sa zoznámila a zo zaujímavých rozhovorov, ktoré s nimi viedla. Ja som sa snažil zachovať si radostný výzor, zatiaľ čo v mojom vnútri to vrelo. Je udivujúce, ako naša myseľ dokáže pracovať na dvoch úrovniach. Pokým som udržiaval konverzáciu, zvažoval som, či mám niečo povedať, aby som dal najavo svoju frustráciu a poukázal na skutočnosť, že pôjdeme spať neskôr, než sme plánovali. Nechcel som Sile pokaziť jej dobrú náladu, ale na druhej strane bolo pre mňa ťažké byť taký uvoľnený ako ona.
Nakoniec som zvíťazil nad mojím sklonom skrývať svoje pocity a čo možno najprirodzenejšie som povedal: "Uvedomuješ si, že som na teba čakal v aute pätnásť minút?" Sila ostala ako obarená, pozrela na mňa a znepokojene povedala: "Och! A bol si veľmi nahnevaný?"
Keď som jej povedal o mojich skutočných pocitoch frustrácie, okamžite sa mi ospravedlnila: "Ja mi to tak ľúto. Prosím ťa, odpusti mi." Len čo to bolo zo mňa vonku, už nebolo ťažké odpustiť a moje pocity hnevu sa vyparili dokonca rýchlejšie než prišli.
Môj sklon skrývať hnev nie je potenciálne menej škodlivý pre náš vzťah ako jej sklon ventilovať svoje pocity. Aby bolo naše manželstvo silné, musím sa naučiť hovoriť o svojich pocitoch, podobne, ako sa Sila musí naučiť ovládať sa pri prejavovaní jej pocitov.
Nicky a Sila Lee, Kniha o manželstve